Akým spôsobom ovplyvňuje takáto forma žurnalistiky printové médiá? Akým spôsobom môže „civilná žurnalistika“ obohatiť masmediálny trh? A aké sú vlastnosti nových médií?

Masmédiá je termín určený na popísanie tých špecifických médií, ktoré sú určené pre dosiahnutie veľkej väčšiny populácie v štáte, pre dosiahnutie masovej užívateľskej základne. Termín vznikol v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia na popísanie masového rozšírenia písaných či neskôr rozhlasových a televíznych médií. V poslednej dobe, najmä v období rozvoja internetu, sa oblasť masmédií ako médií s veľkým dosahom rozširuje a to najmä na oblasť takzvaných nových médií. Nové médiá, často dosahujú čítanosť veľkých masových médií. Je to začiatok nového veku médií? Presunie sa mediálny svet na internet?

Internetová mediálna revolúcia

S rozvojom internetu v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia začala aj postupná masmedializácia svetovej siete, s novinami postupne rozširujúcimi svoju mediálnu účasť aj na tomto kuse mediálneho sveta.

Ako príklad môžu poslúžiť svetoznáme New York Times, ktoré si udržiavajú silné pozície na internete od roku 1995, pričom dnes je to jedna z najnavštevovanejších spravodajských stránok. New York Times sa dajú považovať za priekopníkov na poli internetového vydania.

Jedny z najčítanejších a najrešpektovanejších novín sveta ako prvé veľké noviny zaviedli na vlastných stránkach prevratné formy komunikácie s čitateľmi a to aj napriek konzervativizmu printovej formy novín . Naopak na internete je New York Times známkou napredovania a skúšania nových hraníc žurnalistiky, keď ako jedny z prvých zaviedli užívateľské blogy, komentáre k článkom či relevantné video ukážky k článkom. To všetko prispelo k otázkam o budúcnosti novín ako tlačeného média.

Arthur Sulzberger, vydavateľ a majiteľ New York Times v jednej osobe priznáva, že aj napriek znižujúcim sa ziskom Times, či zmenšujúcej sa čitateľskej základni nie je nervózny.

Neviem, či budeme tlačiť Times aj za päť rokov a viete čo? Nezaujíma ma to. Internet je skvelé miesto a my na ňom vedieme. Dnešok už nie je o novinách, keď všetok obsah je na internete.

Arthur Sulzberger pre Haaretz

Nové médiá

Nové médiá v zjednodušenej forme zahŕňajú hlavne nové formy komunikácie masmédií s publikom prostredníctvom internetu. Za typických predstaviteľov nových médií môžeme považovať špecializované spravodajské webstránky, používajúce technológie, ktoré čitateľa oveľa viac približujú k miestu diania, či už formou videa a blogov či takzvaných podcastov.
Spravodajské portály prostredníctvom komunity, teda prinášajú čitateľovi zážitok doteraz sprostredkovávaný novinami a televíziou v jednom balíku, čo umožňuje oveľa interaktívnejšie chápanie žurnalistiky ako celku.
Komunitné chápanie internetu prináša obsah generovaný väčšinovým vkusom, napríklad rôzne formy hlasovania, komentovania, popularity článkov na báze ich návštevnosti.
Nové médiá majú oproti tradičným médiám výrazný náskok v prístupe k čitateľovi vďaka moderným technológiám, či už je to personalizácia, ktorá prináša čitateľovi len ním požadované informácie (vďaka histórii prečítaných článkov), zároveň však prináša kontrolu nad želaným obsahom.
Ďalšou výhodou nových médií je okamžitosť a aktuálnosť informácií, keď sú dôležité informácie na internete aktualizované priam okamžite a nepretržite. Tieto dve vlastnosti sa prejavujú aj vo vplyve civilnej žurnalistiky, keď obsah poskytnutý ľuďmi je často hodnotnejší ako spravodajstvo televízií, ktoré nedokážu zabezpečiť aktuálnosť približujúcu sa očitým svedkom.

Interaktívnosť je podstatnou súčasťou nových médií, teda možnosť zapojiť sa do tvorenia obsahu, napríklad písaním komentárov, či vlastnými myšlienkami vo forme blogu – denníka.

Mediálne pokrytie streľby vo Virginia Tech

Poslednou udalosťou, kedy sa nové formy mediálnej prezentácie využili v plnej miere na informovanie verejnosti, sa stal masaker vo Virginia Tech. Streľba a zavraždenie dvadsiatich siedmich študentov univerzity v americkej Virgínii, juhokórejským študentom sa stala dôležitým medzníkom v takzvanej civilnej novinárštine – Citizen journalism, keď bola streľba nahraná mobilným telefónom študentkou. V priebehu niekoľkých minút po natočení sa video odvysielalo na CNN. Stalo sa najvysielanejším spotom v televíziách, na stránkach CNN, špeciálne určených pre civilnú žurnalistiku, bolo video prehrané v jeden deň 1,8 miliónov krát.
„Úspech“ takejto formy novinárstva dokresľuje aj pozvanie autorky videa, študentky Jamal Albarghouti do CNN. Autentické video, natočené na mieste činu a práve v čase tragédie vedľa tradičných rozhovorov s očitými svedkami, poslúžilo ako dôležité memento hrôzy, aj napriek svojej nekvalite. Práve autenticita je dôležitou súčasťou nových médií, na rozdiel od profesionality starých médií, ľudom je bližší pohľad obyčajného človeka.

Užívateľsky generovaný obsah ako blogy, či stále populárnejšie videá sa stali najdôležitejším hodnotením pri vybraní všetkých internetových užívateľov za ľudí roka. Prelom v percepcii videa ako súčasti spravodajstva médií na internete sa môže datovať do začiatkov služby Youtube.

Youtube – budúcnosť spravodajstva?

Ak sa hovorí, že Vietnam bol prvou televíznou vojnou, Perzský záliv zase prvou vojnou v priamom prenose, pre Irak je príznačný názov YouTube War. YouTube je prevratná stránka na zaznamenávanie domácich videí, pokiaľ neporušuje autorské práva, video môže na stránke ostať. Stránky sa preto stali miestom vyjadrenia vlastného názoru pre milióny internetových užívateľov, niečo ako londýnsky Speaker’s Corner, len v celosvetovom merítku a s podstatne väčším publikom. Masovým publikom. Youtube sa za pár mesiacov existencie stal neuveriteľným fenoménom, nedávno odkúpeným vyhľadávačom Google práve pre masívnu užívateľskú základňu.

Youtube teda umožní obyčajnému užívateľovi internetu vyjadriť svoj vlastný názor na veci dejúce sa okolo neho, ponúka možnosť civilnej novinárčiny. Často sú to vyjadrenia aj o veciach vzdialených, ale bezprostredne sa dotýkajúcich každého, ako je príklad môže poslúžiť vojna v Iraku.
Na YouTube sa momentálne nachádza 157 000 videí o téme Iraku, často osobných svedectiev v mnohom prekračujúcich tradičné formy žurnalistiky. Medzi nimi sa nachádzajú záznamy nekvalitné, či absolútne novinársky nehodnotné, no sila komunity tieto dokáže vyfiltrovať a ostanú hodnotné správy, ktoré by sa na verejnosť bez možností internetu nedostali. Práve sila komunity zabezpečuje kredibilitu a hodnovernosť takýchto správ, návštevnosť Youtube sa pohybuje v miliónoch užívateľoch denne. Jedno z takých je napríklad svedectvo vydeseného šoféra ostreľovaného auta v Bagdade. Video natočené pri prepade amerického konvoja v Iraku ukazuje zabitie troch vodičov z kolóny. Ukazuje vojnu v skutočnom svetle, bez zbytočného prikrášlenia, či bezbrehého patriotizmu. Približuje vojnu kedykoľvek a kdekoľvek na dosah.

Slovensko a nové médiá

Priekopníkom na poli zavádzania nových médií na tunajší mediálny trh je bezpochyby server SME.sk. Ako prvé noviny Slovensku otvorilo SME svoje brány seriózneho denníka pre novinárov – amatérov vo forme písania blogov, pričom najlepšie hodnotené príspevky na užívateľských blogoch, majú šancu sa dostať až do tlačeného vydania SME.
Takéto prelínanie nových a starých médií umožňuje prístup k obsahu civilnej žurnalistiky na internete aj ľudom bez prístupu k samotnej sieti a zároveň je to veľká motivácia pre pisateľov týchto denníkov.

SME nastúpilo aj cestu užívateľsky tvoreného obsahu, čím dokázalo, že táto forma nových médií nie je len doménou amerických stránok. Odkúpenie služby Asdf.sk, čo je komunitný zberač najlepších stránok na slovenskom internete, či projekt spravodajskej video-televízie, to všetko sú projekty, ktoré posúvajú hranice užívateľskej žurnalistiky ďalej.

Internet je sám o sebe prevratná technológia. Svojimi unikátnymi vlastnosťami, akými sú dostupnosť, rýchlosť, obsažnosť informácií spôsobuje v našich životoch a v živote celej spoločnosti prevratné zmeny, podobné zavedeniu televízie pred desaťročiami. Televízia úplne zmenila spôsob života väčšina populácie sveta, zaviedla nové zvyky či nové spôsoby myslenia. Podobne aj internet už teraz ovplyvňuje naše spôsoby myslenia.
Nové médiá vďaka aktuálnosti poskytovaných informácií, personalizácii podľa osobného vkusu či interaktívnosti – znakom špecifickým pre tento druh médií postupne úplne zmenia mediálny svet ako ho poznáme dnes.
V momentálnom stave novej éry médií, ktorá prišla s masívnym rozšírením prístupu k obrovskej zásobe informácií a digitalizáciou našich životov len zisťujeme, čo všetko sa zmení a netušíme aké to bude mať dôsledky.

Na túto tému hľadáte:

• nové médiá
• úloha médií
• nové médiá na slovensku
• co su printove media
• ake su masmedia
• aké média poznáme
• komunikáčné média dnes
• história nových médií
• nove medium
• printové médiá na slovensku

Autor Alberto Moravia (nar. 1907) Jeden z predstaviteľov neorealizmu – smeru, ktorý vznikol v Taliansku koncom 40.rokov. Je psychológ ženskej duše a nie náhodou sa takmer všetky jeho romány a poviedky zaoberajú problémami vyrastajúcimi zo vzťahu muža a ženy. Najznámejšie diela: Rimanka a Vrchárka.

Hlavné postavy
Adriana – je krásne mladé dievča, plné túžob a ideálov, celkom normálnych a prirodzených: chce si založiť rodinu, mať muža, deti. No osud chcel inak. Chudobný pôvod,nevraživé prostredie rímskej periférie a v značnej miere obmedzená a životom ubitá matka ju postupne navádzajú, až donútia, dať sa na remeslo prostitútky a takto si zarábať na živobytie.

Matka – ubitá životom, už nevedela aký je svet. Mala len svoju prácu – šitie košieľ a Adrianu. “Ty si mojím prekliatím” hovorievala, pretože aj ona bola v mladosti pekná a ctižiadostivá. Bola modelkou, chcela sa dostať do vyššej spoločnosti. No láska a najmä tehotenstvo prekazili jej plány, ostala zatrpknutá.

Gino – Adrianin prvý priateľ. Myslela si o ňom, že je jej veľká láska – na celý život. Plánovali spoločný život, zariadili si izbu, no bol to podvodník – bol ženatý a mal dieťa.

Gisella – Adrianina “najlepšia” priateľka. Tiež pózovala maliarom, no nestačilo jej to stala sa prostitútkou a chcela na túto dráhu zviesť aj Adrianu, pretože jej chcela zabezpečiť lepší život.

Astarita – vysoký ministerský úradník na polícii. Zaľúbil sa do Adriany – vďaka Giselle ju spoznal aj osobne.

Giacomo – študent z bohatej rodiny. Bol politicky aktívny (v opozícii proti fašistickej moci)

Sonzogno – vrah, Ginov priateľ. Adriana bola jediná, ktorej sa zdôveril so zločinom, stala sa jeho dôverníčkou.

Žáner – román s problematikou života počas fašistickej nadvlády.

Téma – autor v diele podáva obraz spoločnosti v období vrcholnej moci fašizmu, do tzv. čierneho desaťročia čiže do obdobia krízy všetkých pozitívnych spoločenských síl, živnej pôdy pre ľahostajnosť, konformizmus, nihilizmus.

Idea – Snaha o lepší život doviedla Adrianu až na okraj spoločnosti, no ani tak nestratila vlastnú tvár a jej postava vyznieva sympaticky.

Kompozícia – román sa delí na dve časti o deviatich respektíve desiatich častiach. Prvá časť pojednáva o jej živote predtým ako stretla Giacoma, druhá časť o jej stretnutí s Ginom a ďalších udalostiach v jej živote

Forma – román má klasickú kompozíciu s rozprávačkou Adrianou, hodnotí všetko s odstupom času, no stále zúčastnene. Je to citlivá rozprávačka, ktorá s úprimnosťou vlastnou jej veku (mala 19) opisuje svoje životné skúsenosti
jazyk: živý jazyk periférie Ríma, plný nespisovných slov, ale aj vulgarizmov

Dej – Adriana, jediné dieťa chudobnej vdovy z periférie Ríma, si zarába vďaka svojmu telu. Pózuje nahá maliarom, no matka je nespokojná, pretože vie, že má na viac. Povolanie modelky bolo len prvým stupňom, pretože ako jej mama hovorievala: “Jedno plodí druhé”. Mama vedela, že jediná cesta ako v tomto prostedí zbohatnúť je stať sa prostitútkou. Cestou do ateliérov, kde chodieva Adriana pózovať stretne Gina – šoféra jednej bohatej rodiny. Prežívajú lásku a dokonca plánujú spoločnú budúcnosť. V ateliéroch pri pózovaní spozná Gisellu, stanú sa priateľkami. Ona si uvedomuje Adrianin bezútešný život, snaží sa ho zmeniť. Zoznámi ju s Astaritom, ktorý ju už dávnejšie miluje a túži po nej. Na spoločnom výlete ju znásilní a neskôr jej za to dáva peniaze. Astarita zistí Ginovo tajomstvo – je ženatý a má dieťa. Pre Adrianu začne nový život. Stala sa prostitútkou. Raz náhodou pri hľadaní zákazníkov stretne Giacoma, bohatého študenta. K nemu jedinému zacíti znovu lásku, on ju spočiatku odmieta. Vybudujú si zvláštny vzťah, Adriana tvrdí, že jej láska stačí pre oboch. Pre neho je láska niečím novým a jedna polovica Adrianu miluje, no druhá polovica sa za to nenávidí…
Adriana zisťuje, že Giacomo je politicky aktívny. Vyrába a distribuuje protivládne letáky. Adriana aj napriek láske neprestáva so svojou prácou. Spoznáva Sonzogna, ktorý je vrahom a zdôverí sa jej s vraždou. Ku koncu románu sa ich vzťah komplikuje, pretože Adriana je s ním tehotná. Giacomo sa dostáva do problémov a vyupočúvajú ho na polícii. Vďaka zásahu Adriany ho vypočúva Astarita, ktorý jeho výpoveď nezaznamená. Giacomo vyzradí všetko o ich tajnej organizácii, zradí priateľov. Za tento čin cíti vinu, pretože s ňou nedokáže žiť na konci románu spácha samovraždu, no predtým napíše svojej rodine list, v ktorom určuje seba za otca Adrianinho dieťaťa a tým sa postará o Adrianu aj malého. Aj keď to bolo dieťa vraha a prostitútky – vďaka tomu bude mať šťastnú budúcnosť.

Vlastné hodnotenie – Román bol napísaný veľmi pútavou a čítavou formou, živý jazyk dopomáhal k zrozumiteľnosti. Moravia je vynikajúci rozprávač, všetky situácie vykreslil tak, aby čitateľ nemal problém porozumieť.

Na túto tému hľadáte:

• alberto moravia rimanka
• římanka alberto moravia
• rimanka
• alberto moravia
• rimanka moravia
• moravia rimanka
• alberto moravia vrcharka
• římanka postavy
• Alberto Moravia - Římanka
• alberto moravia rimanka idea

Okrem 4 volebných období 76, 79, 91 a 06 dominovala švédskemu parlamentu tzv. Riksdagu a zvíťazila vo všetkých voľbách, ktoré sa konali po roku 1932.

Toto umožnilo Švédskej sociálno – demokratickej strane, silne ovplyvniť smerovanie štátu a vybudovať zo Švédska prototyp sociálneho štátu, kde tvoria výdavky vlády 50 percent HDP a do sociálnej oblasti smeruje skoro tretina HDP.

Vo voľbách v septembri 2006 získala najviac hlasov od r. 1928, naopak soc-dem strana najmenej od r. 1921. Ženy získali 47 percent kresiel.

Tieto voľby znamenali víťazstvo pre Alianciu za Švédsko, koalíciu zloženú z Umiernenej strany, Centristickej strany, Liberálnej ľudovej strany a Kresťanských demokratov. Vytvorili nesocialistickú alternatívu pre švédskych voličov.

Švédska sociálno demokratická strana /Arbetarepartiet Socialdemokraterna / – líder Göran Persson. Program strany zahŕňa ideológiu demokratického socializmu, alebo sociálnu demokraciu. Sociálny štát je platený vysokým daňovým zaťažením.

Členovia Aliancie za Švédsko

Momentálne vládnúca strana Moderate Party Moderata samlingspartiet je liberálna konzervatívna politická strana, členská strana Európskej ľudovej strany. Najdôležitejšími prvkami programu je voľnýobchod, privatizácia a redukcia rastu výdavkov verejného sektora, napriek tomu podporuje väčšinu zo sociálnych benefitov, ktoré Švédsko svojim obyvateľom poskytuje. Lídrom je Fredrik Reinfeldt, ktorý je zároveň terajším premiérom.

Centristická strana (Centerpartiet) – strana je silne naviazaná na vidiek, hlavnými témami sú poľnohospodárstvo, ekológia a decentralizácia. Zaujímavosťou je, že vďaka predaju švédskych novín je to najbohatšia politická strana na svete.

Liberálna ľudová strana (Folkpartiet Liberalerna) – vládna strana, člen Aliancie pre Švédsko. Strana je orientovaná na pravo od stredu, pričom zastáva hodnoty sociálneho liberalizmu.

Kresťanskí demokrati (Kristdemokraterna) – najmenšia strana vládnej koalície.

Ľavicová strana (Vänsterpartiet)

Zelení (Miljöpartiet de Gröna)

Švédski demokrati

Feministická iniciatíva

Zaujímavosťou na švédskej politickej scéne je Pirátska strana, ktorá v posledných voľbách dosiahla 0,63 percenta. K jej požadavkám patrí odstránenie autorských práv, anonymnosť internetu a podobné otázky.

Na túto tému hľadáte:

• parlamentni system Svedska
• švedsko politicky system
• Politický systém Švédska
• voľby 2006 švédsko
• švédsko voľby 2006
• svedsko vo volbach 2006
• švedske politicke strany
• Švédsko po voľbách 2006
• svedsky politicky system
• svedsko politicke strany

Narodil sa v Løten, Nórsku, vyrastal v Christianii (terajšie Oslo). Po smrti matky, ktorá zomrela na tuberkulózu, Munch bol vychovávaný len otcom. Aj ten v roku 1889 zomrel. Otec malému Edvardovi a jeho súrodencom často spomínal peklo a strašil ich rozprávaním, že ak zhrešia, budú odsúdení do pekla bez cesty späť. Munch vyrastal v atmosfére poznačenej smrťou, počas jeho detstva zomreli otec, matka, jeho brat aj jeho obľúbená sestra Sophie, ďaľšia sestra bola mentálne chorá a sám Munch bol chorľavý.

Z jeho piatich súrodencov sa len jeden oženil, no svadbu prežil len o pár mesiacov, krátko po nej zomrel. Tieto okolnosti nám môžu priblížiť a vysvetliť pochmúrnosť a pesimizmus Munchovej tvorby. Ako sa vyjadril samotný autor, “Choroba, šialenstvo a smrť boli anjelmi, ktorí obklopovali moju kolísku a nasledovali ma po celý život.” Množstvo moderných zdrojov prezentuje Munchovu chorobu ako Maniodepresívnu psychózu. V roku 1879, sa Munch zapísal na štúdium inžinierstva, no časté choroby ho prinútili prerušiť štúdium. V 1880, opustil školu a stal sa maliarom, študoval Royal School of Art and Design v Kristianii.

Munch cestoval do Paríža, vďaka čomu získal množstvo inšpirácie od francúzskych maliarov — bol ovplyvnený impresionizmom, neskôr postimpresionizmom a dizajnom secesie. Kým štýlovo je ovplyvnený postimpresionizmom, obsahovo je jeho dielo preukazuje prvky symbolizmu, zobrazujúc stav mysle narozdiel od reality. Počas jeho kariéry častokrát menil celkový štýl maľby, v 1880 kreslil pod vplyvom naturalizmu, diela ako Portrét Hansa Jægera, a čiastočne aj pod vplyvom impresionizmu – Rue Lafayette. V 1892, Munch sformuloval svoj charakteristický a originálny koncept syntetizmu, príkladom je dielo Melanchólia, v ktorom farby predstavujú symbolický element, alebo slávny Výkrik.

Počas 1890, Munch si obľúbil mdlý priestor v obrazoch a používal ho často na predné figúry. Vybral si pózy na prezentovanie stavu mysle a psychologických podmienok (Popol), figúry prepožičiavajú obrazu monumentálnu, statickú kvalitu. Munchove figúry vyzerajú ako keby hrali svoje roly na divadelnom javisku, (Smrť v izbe chorého), niečo ako pantomíma fixovaných psychologickú dimenziu ako v diele Výkrik, Munchovi muži a ženy nevyzerajú realisticky. V 1892, Únia berlínskych umelcov pozvala Muncha na výstavu do Berlína. Jeho maľby vyvolali škandál a kontroverzné reakcie na seba nenechali dlho čakať. Výstava bola po týždni uzavretá. V Berlíne sa stal členom úzkeho kruhu umelcov s Henrikom Ibsenom (ktorému navrhol niekoľko setov pre jeho hry), a Augustom Strindbergom. Na jeseň v roku 1908, Munchova úzkosť naberá akútne rozmery a musí sa liečiť na klinike Dr. Daniela Jacobsena. Terapia zmení jeho osobnosť a po návrate do Nórska prejavuje väčší záujem o prírodné objekty a jeho tvorba je pestrejšia, čo sa týka farieb a menej pesimistická. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch, označil jeho diela nemecký nacisitický režim ako “degenerované umenie”, a jeho práce boli odstránené z nemeckých galérií. Tento krok hlboko poznačil antifašisticky založeného Muncha, ktorý Nemecko považoval za svoj druhý domov. Munch zomrel v Ekely, neďaleko Oslo, 23. januára, 1944, asi mesiac po jeho 80. narodeninách. Zanechal po sebe okolo tisíc obrazov, 15400 obrázkov, 4500 kresieb, šesť plastík, diela ktoré venoval mestu Oslo, ktoré vybudovalo Munchovo múzeum v Tøyen na jeho počesť. Múzeum vystavuje najväčšiu kolekciu jeho diel. Munch sa nachádza na nórskej 1000 korunovej bankovke, spolu s jeho dielom Melanchólia.

Z môjho hnijúceho tela, kvety budú rásť a ja v nich a to je večnosť.

Edvard Munch

Dielo
Výkrik (1893; pôvodne nazvaný Zúfalstvo), Munchov najznámejší obraz, je považovaný za symbol – ikonu existenčnej úzkosti. Podobne ako u mnoho iných jeho prác, namaľoval viacero verzií. Výkrik je dielom zo série Fríz života, v ktorej Munch skúmal témy ako život, láska, strach, smrť a melanchólia. Plátno bolo 22.augusta 2004 ukradnuté z Munchovho múzea v Oslo, poľža nepotvrdených dohadov bolo plátno zničené zlodejmi. Témy Frízu života sa počas jeho tvorby stále vracajú, v dielach ako Choré dieťa (1886, portét jeho chorej sestry Sophie), Vampír (1893–94), Popol (1894), alebo Most. Neskoršie diela ukazujú nejasné figúry s bezvýrazovou tvarou, niekedy dokonca bez tváre s hroziacimi tvarmi stromov alebo domov. Munch zobrazoval ženy ako krehké, útle nevinné trpitežky, alebo ako zlovestné život požierajúce stvorenia. Analytici jeho života to považujú za odraz jeho sexuálnych túžob.

Zaujímavosti

• Munch bol prvým západným umelcom, ktorý vystavoval v Národnej galérii v Pekingu po Kultúrnej revolúcii.
• Niektorí historici tvrdia o červenej oblohe na slávnom obraze Výkrik, že zobrazuje nezvyčajne intenzívny západ slnka pozoravaný na celom svete, po výbuchu indonézskej sopky Krakatoa v roku 1883.

Na túto tému hľadáte:

• edvard munch
• edvard munch výkrik
• edvard munch-vykrik
• edvard munch výkrik kompozícia
• edvard munch tvorba
• referat-Vykrik Edward Munch
• výkrik edvard munch
• výkrik edvard munch struktura
• výkřik edvard munh
• munch vampír

Krásne naivný príbeh o dobyvateľoch zlých Slayeroch a bezbrannej planéte Krull, kde práve svoje štastie našli Colwyn a Lyssa. Slayers pri svadobnom obrade unesú Lyssu, ktorej osud určil vládu nad galaxiou.

Colwyn sa s pomocou dobrého “čarodejníka” Ynyra, vydáva na výpravu za Čiernou pevnosťou, ktorá je útočiskom Slayerov a Beasta, ich vodcu. Vďaka Ynyrovi získa prastarú zbraň, Glaive, s ktorou je možné Beasta poraziť.

Určite najväčšmi k atmosfére filmu prispieva hrdinská hudba vtedy ešte mladého a neznámeho Jamesa Hornera. Jeho monumentálne témy, napríklad predvedenie témy Slayerov v 9 minútovej skladbe The Slayers Attack je skvelým príspevkom k celkovej atmosfére filmu. Alebo nádherne romantická Colwyn and Lyssa theme, ale určite najznámejšou témou je téma Colwyna najmä vo fenomenálnom použití v Ride of Firemares.

Nečudo, že po nahrávaní filmovej hudby so skvelým Londýnskym symfonickým orchestrom, mu toto teleso vzdalo hold standing ovations, čo sa podarilo máloktorému skladateľovi.

A určite zaslúžene, hudba ku Krullovi je považovaná za to najlepšie čo James napísal.

[audio:06 - Ride Of The Firemares.mp3]

„Je po voľbách, zvyknite si!„    

Vladimír Mečiar

Obdobie medzi rokmi 1994 a 1998 bolo poznačené nielen utváraním novovzniknutej Slovenskej republiky, ale aj bezprecedentnými činmi zo strany vládnucich kruhov. Na čele vlády stál Vladimír Mečiar, osoba, ktorá doteraz rozdeľuje Slovensko na dva tábory. V tomto svetle, sú voľby v roku 2006, v ktorých Mečiar vystupuje ako iná osoba, príležitosťou pripomenúť si prečo sa dialo v tom období
Hovorí sa, že zlé spomienky človek vytesňuje, že sa vyhýbame  myšlienkam alebo pocitom spojených s udalosťou. Udalosti tohto obdobia, aj keď sú nedávne, veď desať rokov v živote človeka neznamená tak veľa, sú poväčšinou akoby zabudnuté. Aspoň sa to tak zdá pred nadchádzajúcimi voľbami, ktoré už nie sú o samotnej osobe Vladimíra Mečiara, ale sú štandardnými demokratickými voľbami. Ten je podľa vlastných slov vo svete politicky akceptovaný. Jeho vyjadrenia o tom, že bez neho vláda nepôjde zostaviť, tak trochu naháňajú strach. Pretože ľudia sa nemenia, a osoba Vladimíra Mečiara, ako pomyseľný jazýček na váhach nevzbudzuje nadšenie.
V rovnakom zmysle vyznieva aj prieskum agentúry MVK pre televíziu Markíza, v ktorom sa najväčšie percento oslovených (27,2 percenta) vyjadrilo za podporu koalície  Smer, SNS, HZDS. [1]

Je veľkou chybou tejto vlády, že nedokázala „predať“ svoje výsledky aj obyčajným občanom. Ukázať im, že napríklad rovná daň je v ich zaujme, viac im ostane v peňaženkách a štát ušetrí na jednoduchšom výbere. Že firmám sa už oplatí prestať skrývať zisk a tým sa eliminuje tzv. šedá ekonomika.
Sklamanie ľudí je pochopiteľné, veď korupčné škandály, parlamentné kupčenie s hlasmi, nepotrestanie divokej privatizácie, či „koketovanie“ bývalých odvekých nepriateľov číslo 1, Mečiara a Dzurindu… To si občania odniesli z posledných štyroch rokov vládnutia Mikuláša Dzurindu, a preto sa netreba čudovať prevládajúcej skepse.
Osoba Vladimíra Mečiara je asi najkontroverznejšou postavou histórie samostatnej Slovenskej republiky. Najnenávidenejší a najmilovanejší. Otec národa. Ale aj strojca izolácie Slovenska v rokoch 1994-1998. Aké bolo toto obdobie? Čaká nás znova Noc dlhých nožov, tentoraz v podaní trojzáprahu Smer, HZDS, SNS,?

Tretia vláda V. Mečiara

Pod vedením Vladimíra Mečiara a jeho kabinetu, sa Slovensko stalo čiernou ovcou regiónu Strednej Európy. Zahraniční investori sa mu vyhýbali, privatizácia viazla. Sloboda vyjadrovania bola obmedzovaná, vďaka mediálnym zákonom, takže opozícia nemala rovnaké príležitosti prístupu k médiam ako vládne strany. SIS, bola zneužívaná pre politické účely vládnucich strán a aj vďaka týmto demokratickým prešľapom bolo Slovensko vylúčené z rozširovania Únie či NATO. Výsledkom vládnutia bola nebývalá polarizácia slovenskej politickej scény. O rokoch 1994 – 1998, o období pôsobenia treťej Mečiarovej vlády sa dá hovoriť ako o boji o  “charakter režimu”. [2]

S. Szomolányi o tomto období hovorí ako o pokuse o zmenu “pravidiel hry”,  ponovembrového demokratického režimu a nastolenie “tyranie väčšiny”. Príkladmi takéhoto správania môže byť porušovanie zákonov a rozhodnutí Ústavného súdu zo strany vládnej koalície, prípad zmareného referenda, zbavenie mandátu poslanca Františka Gauliedera, marenie vyšetrovania únosu syna prezidenta Michala Kováča, či presadená zmena volebného zákona, toto obdobie výstižne charakterizuje ako „obdobie demokratického deficitu“. [2]

Parlamentné voľby, ktoré tento „demokratický deficit“ spôsobily sa konali 1. októbra 1994, víťazom sa stala koalícia HZDS a Roľníckej strany Slovenska (RSS). Ich celkový zisk bol 34,93%. Vládna koalícia bola v decembri vytvorená z víťaza volieb HZDS, Slovenskej národnej strany (SNS) so ziskom 5,4% a Združenia robotníkov Slovenska (ZRS), ktoré získalo 7,34% hlasov voličov. V parlamente bola vláda podporovaná známou „osemdesiattrojkou“ poslancov.

Integračné úsilie SR

Vláda Vladimíra Mečiara, aspoň podľa programového vyhlásenia vlády, považovala za prvoradú úlohu práve integračné úsilie. Aj napriek formálnemu vyjadrovaniu podpory integrácie zo strany vlády a samotných predstaviteľov vlády, sa strany vládnej koalície HZDS, SNS a ZRS podľa toho vôbec nesprávali.  Žiaľ dvojstrannosť týchto vyjadrení sa  prejavila čoskoro, keď zástupcovia európskych inštitúcií začali upozorňovať slovenských štátnych predstviteľov, že niektoré trendy vnútropolitického vývoja SR nezodpovedajú kritériám na vstup do EÚ.

„Prioritou je cieľavedomé približovanie sa k Európskej únii so zámerom získať plné členstvo v horizonte roku 2000. Vláda vychádza z presvedčenia, že rozšírenie Európskej únie o reformujúce sa krajiny strednej a východnej Európy bude výhodné z hľadiska celého európskeho kontinentu, pretože prinesie rozšírenieo blasti stability a bude pôsobiť pozitívne i na jeho budúci ekonomický vývoj.“ [3]

Programové vyhlásenie vlády SR

Také bolo predsavzatie, realita bola iná. Realita bola plná demaršov a sťažností zo strany európskych inštitúcií, či varovných signálov pri návštevách vysokých predstaviteľov (Koncom mája navštívil Bratislavu komisár EÚ Hans van den Broek, ktorý sa pri tejto príležitosti vyjadril, že právny štát a demokracia nie sú na Slovensku dostatočne zakorenené.)
Koniec integračným ambíciám tejto vlády znamenalo rozhodnutie EK z júla 1997 o neprizvaní SR, na rokovania o vstupe do EÚ. V Posudku Ek k žiadosti Slovenska o členstvo v EÚ sa uvádza, že: “na Slovensku stále existuje medzera medzi ústavnými ustanoveniami a politickou praxou.” Komisia zistila, že “vláda práva a demokracie nie je stále dostatočne hlboko zakorenená. Toto bude vyžadovať väčšiu otvorenosť k opozičným názorom, spoľahlivé fungovanie štátnych ištitúcií a rešpektovanie ich jednotlivých úloh v ústavnom poriadku”. [4]

Noc dlhých nožov

Vladimír Mečiar sa po nástupe k moci všemožne snažil zabrániť zopakovaniu situácie, keď bol odvolaný. Vláda sa usilovala o ovládnutie štátu na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach. Výsledkom tohto snaženia bola neslávne známa „Noc dlhých nožov“.
V duchu absolútneho nerešpektovania pomerného zastúpenia v parlamentných výboroch si koalícia rozdelila všetky posty. Kontrolné orgány boli bezvýnimky obsadené poslancami koalície, odborníci z opozície boli presunutí do Výboru pre životné prostredie. Na protesty opozície reagoval Vladimír Mečiar pamätným výrokom: “Je po voľbách, zvyknite si!” [5]

Druhá schôdza parlamentu sa už konala len za prítomnosti 86 poslancov (3 opozičný). Na tejto schôdzi, ktorá trvala celú noc, boli vymenení všetci predsedovia, podpredsedovia, riaditelia a prezidenti štátnych inštitúcií, na ktoré má parlament dosah. Čistky postihli Radu pre STV, či rozhlas, Generálnu prokuratúru,  Národný kontrolný úrad či Fond národného majetku. Všade boli dosadení ľudia blízki vládnucim stranám.
Ďalším krokom k zabarikádovaní sa pri moci bola tzv. Macuškova komisia. Mala odhaliť príčiny krízy ústavného zriadenia (ktorým bol podľa presvedčenia premiéra sám prezident), ktorá vraj nastala v marci 1994 tým, že HZDS stratilo podporu v parlamente.     Koniec pôsobenia komisií znamenalo rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý rozhodol, že parlament nemá v kompetencii žiadne zriaďovanie komisií. Poslanec Dušan Macuška vtedy vyhlásil, že „iba málo naivných občanov si myslí, že rozhodnutia Ústavného súdu sú spravodlivé a nestranné“.

Výsledkom prvého roku vládnutia Vladimíra Mečiara (1995), boli demarše Európskej únie i USA, rezolúcia Európskeho parlamentu a fakt, že s výnimkou pápeža nenavštívila SR žiadna hlava štátu a ani jeden premiér zo štátov EÚ.

Výrazným deliacim prvkom spoločnosti sa stal aj konflikt prezident-premiér. Premiér nedokázal prekonať úlohu prezidenta pri odvolaní druhej Mečiarovej vlády. Ich počiatočné konflikty prerástli do otvoreného sporu, či nenávisti. Či už to bol spor o miesto ministra privatizácie Lexu, kde prezident neustúpil, či doteraz nevyjasnené, no aj tak každému jasné pozadie únosu prezidentovho syna.

Podľa zistení výskumov panovala na Slovensku po parlamentných voľbách v roku 1994 až do volieb 1998 značne depresívna atmosféra. Napríklad podľa výskumu Inštitútu pre verejné otázky z októbra 1997 malo takmer 80% respondentov pocit, že nemajú žiadny vplyv na to, ktorým smerom sa spoločnost uberá. Zároveň panovala silná viera v  neporaziteľnosť V. Mečiara, o čom svedčí aj fakt, že len dva mesiace pred voľbami až 51% respondentov predpokladalo, že v čele novej vlády bude opäť on. [2]
No aj napriek týmto nelichotivým prgnózam parlamentné voľby konané v roku 1998, aj napriek víťazstvu HZDS, dali moc do rúk širokej opozičnej koalícii.

Záver

Osem rokov v opozícii, aj napriek dvom víťazstvám vo voľbách je nelichotivá vizitka politiky Vladimíra Mečiara. Aj vďak tomu sa prístup HZDS mení a je to vidieť aj v v správaní iných strán, ktoré nehovoria NIE do vlády s HZDS, ale NIE do vlády s Mečiarom. (relácia Na Telo 2.4.2006), avšak HZDS oznámilo, že do vlády len s Mečiarom [6]. Takéto reči sú len súčasťou predvolebnej kampane, ako sa situácia vyvinie po voľbách bude zaujímavé sledovať, ako sa predvolebné reči premenia na skutky. [7]

Sú HZDS a Vladimír Mečiar iné ako v rokoch 1994-1998? Predstavujú stále hrozbu pre demokraciu na Slovensku? Ak HZDS v roku 2006, prostredníctvom Odboru humanitných vzťahov, vyhlasuje „HZDS sa však správala zodpovedne v čase, keď bola súčasťou vlády a rovnako zodpovedne sa správa i v opozícii.“ potom klame. Hnutie sa nesprávalo zodpovedne ani voči Slovensku, ani voči jeho občanom, voči voličom, ktorí majú osud celej politiky vo svojich rukách.

Bibliografia

http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=2758633 prieskum MVK pre TV Markíza [1]
Martin Bútora, Grigorij Mesežnikov, Zora Bútorová (editori): Slovenské voľby ´98: Kto? Prečo? Ako? Inštitút pre verejné otázky, edícia Štúdie a názory, Bratislava 1999 [2]
http://www-8.vlada.gov.sk/index.php?ID=1163 [3]
http://sk.wikipedia.org/wiki/Politický_vývoj_Slovenska_od_roku_1989 [4]
Leško, M. (1996): Mečiar a mečiarizmus, Bratislava, VMV. [5]
http://hnonline.sk/index.php?p=k00000_detail&article%5Bid%5D=18186910 [6]
Denník SME, 13.6.2006 Der Standard: Napätie nastane na Slovensku až po voľbách [7]

Na túto tému hľadáte:

• mečiarova vláda
• noc dlhych nozov meciar
• vláda Vladimíra Mečiara
• vyvoj socialnych institucii na slovensku po roku 1993
• slovensko po roku 1993
• noc dlhych nozov 1994
• slovensko od roku 1993
• politický vývoj slovenska
• prezidenti sr od roku 1993
• politický vývoj na slovensku

Riešenie konfliktov je proces riešenia vzniknutých sporov. Úspešné vyriešenie konfliktu je charakterizované spokojnosťou oboch strán, respektíve splnení požiadaviek oboch strán v spore, adekvátne adresujúc ich záujmy, tak aby došlo k spokojnosti s výsledkom.

Metódy riešenia konfliktov
Medzi metódy riešenia konfliktov zaraďujeme:

• súdny proces
• arbitráž
• mediácia
• konciliácia
• a mnoho typov negociácie

Teoreticky sa ako riešenie konfliktov môže chápať aj násilie, či dokonca vojna, no to nevedie k ukončeniu sporov, takéto riešenie len prispeva k eskalovaniu napätia a sporov. Dokonca podľa Jozefa Stalina, je príčinou všetkých problémov človek, bez ľudí nebudú existovať problémy, takže podľa tejto teórie by násilie prispievalo k ukončeniu sprorov, no aj k ukončeniu života.

Riešenia konfliktov sa delia na dve významné podskupiny:

1. Rozhodovacie procesy, ako súdny proces či arbitráž, v ktorých sudca, porota, alebo arbitrátor rozhoduje o výsledku sporu.
2. Súhlasné procesy, ako mediácia, konciliácia či negociácia, v ktorých sa strany pokúšajú nájsť zhodu.

Alternatívne riešenia konfliktov

Alternatívne riešenia konfliktov je spoločné meno pre niekoľko typov riešenia konfliktov, ktoré nie sú niektorými považované za súčasť tradičného hlavného prúdu právnych vied, no získali si prijatie širokej verejnosti.

V právnickej terminológii získali prídomok “alternatívne”, pretože v dvadsiatom storočí boli videné ako zvláštne, no legálne prostriedky, respektíve doplnky k štátom podporovaným riešeniam sporov.

So zvyšujúcim sa počtom prípadov, ktoré na tradičné súdy kládli čoraz väčšie nároky, sa alternatívne riešenia konfliktov stali akceptovateľnou cestou ako zmenšiť preťaženosť súdov, pričom sa spory urovnávali spravodlivo a čestne. Alternatívne riešenia konfliktov sú zároveň aj lacnejšie ako tradičný súd.

Alternatívne riešenia konfliktov sa delia na najmenej tri podskupiny: vyjednávanie, mediácia a arbitráž. Niekedy je ako štvrtý typ uvádzaná konciliácia, no tá môže byť braná ako forma mediácie.

Typy Alternatívnych spôsobov riešenia konfliktov

Vyjednávanie, účasť je dobrovoľná a nie je žiadna tretia strana, ktorá by usmerňovala riešiaci proces alebo uložila stranám riešenie sporu, to znamená, že rozhodnutie je plne v rukách zúčastnených strán.

Mediácia, účasť je dobrovoľná, zároveň je tu tretia strana, mediátor, ktorá pomáha s riešením, no nemôže ho predpísať.

Arbitráž, účasť je dobrovoľná, aj pri arbitráži sa vyskytuje tretia strana (na ktorej sa dohodnú sporné strany), ktorá nielen pomáha s riešením, ale aj ho prepisuje.

Arbitráž bola vlastne jedna z najskorších foriem vyriešenia sporu. Táto bola vykonávaná už v časoch Rímskej ríše, mnoho ľudí hralo rolu prostredníka, alebo rozhodcu v mnohých jurisdikciách.

Zásadným prvkom v riešení konfliktov, či už normálnym, alebo alternatívnym spôsobom je komunikácia.
Ako potvrdenie tohto tvrdenia o zásadovosti komunikácie, je prítomnosť a dôležitosť komunikácie pri všetkých metódach riešenia konfliktu. V komunikácii sa konflikt prejavuje, komunikáciou sa zároveň aj rieši.

Mediácia

Podľa definície Ch. Moora (1986:14) je mediácia:

“...intervencia tretej strany do sporu, alebo vyjednávania, ktorá je pre obe strany akceptovateľná, nestranná a neutrálna a nemá žiadnu autoritatívnu rozhodovaciu moc zasahovať z pozície nadriadenej autority, alebo inštitúcie.”

Mediácia, ako činnosť sa vyskytovala už vo veľmi dávnych časoch. Historici predpokladajú, že už v časoch Féničanov, v ich rozvinutom obchode (pravdepodobne aj v Babylone). Podobne ako aj v antickom Grécku (kde sa mimo manželský mediátor nazýval proxenetas) a neskôr aj v Rímskej civilizácii poznali v práve mediáciu. Rimania mali pre mediátorov rôzne mená ako internuncius, medium, intercessor, philantropus, interpolator, conciliator, interlocutor, interpres, a napokon mediator.

Stredovek hľadel na mediáciu inak, v niektorých obdobiach to bola praktika zakázaná a dovolená len centralizovaným autoritám. Mediátor bol dôležitou, posvätnou osobou, poberal značný rešpekt a často to bývali najmúdrejší ľudia.

Mediácia (z lat. mediare = byť uprostred) označuje spôsob pokojného riešenia sporov, ktorého cieľom je dohoda. V širšom slova zmysle je to aktivita, v ktorej neutrálna tretia osoba, prostredník, alebo mediátor, pomáha dvom, alebo viacerým stranám v konflikte k dosiahnutiu súhlasu. Je to alternatívna forma riešenia konfliktov, s konkrétními efektami v spoločnom záujme strán.

Podmienkou je, aby mediátor bol nestranný, nemôže ním byť osoba spojená s jednou zo strán sporu, pretože potom by mediátor nespravodlivo ovplyvňoval druhú stranu a mohol by ju napríklad primäť akceptovať ako kompromis riešenie, ktoré by pre ňu bolo nevýhodné.

Hlavné pole využitia mediácie je v oblasti obchodu, právnych sporov a diplomacie, no formy mediácie nájdeme aj v iných sférach. Napríklad manželské poradne, či poradne pre páry sú založené na metóde mediácie, kde psychológ vystupuje ako mediátor v spore dvoch partnerov.

Mediácia v českom práve

České právo zveruje rolu mediátorov v civilnom spore súdom. Každý má právo obrátiť sa na súd so žiadosťou o sprostredkovanie zmieru vo zvláštnom zmierovacom konaní (tzv. Pretórsky zmier).

Táto možnosť je však, vzhľadom na pretrvávajúcu pomalosť súdov, využívaná výnimočne, pretože sa pri jej používaní oddaľuje dosiahnutie právomocného rozsudku. Významným faktorom je aj to, že za zmierovacie konanie sa vyberá súdny poplatok až do výšky 20 000 korún českých.

O dosiahnutie zmieru medzi stranami v civilných veciach sa má súd pokúsiť i pri bežnej žalobe. Akos a zmier podarí (súdny zmier), má účinky právomocného rozsudku a na jeho základe sa napríklad môže nariadiť výkon rozhodnutia.

V krajinách s dobre fungujúcou justíciou, napríklad v USA, vo Francúzsku či v Nemecku je naopak mediácia, či už súdna alebo minosúdna, pre svoju rýchlosť a s menšími nákladmi (pri porovnaní s litigáciou), častým a vyhľadávaným spôsobom riešenia, či už obchodných alebo bežných civilných sporov.

Principiálne vyjednávanie

Je vyjednávanie postavené na záujmoch. Prostredníctvom identifikácie spoločných záujmov sa riešia vzniknuté problémy.
Tento prístup bol rozvinutý v knihe Getting to YES od autorov Rogera Fishera a Billa Uryho z Harvardskej univerzity. Ich win-win prístup je zameraný na dosiahnutie takého riešenia, aby boli obe strany spokojné, čím sa zaznamenal ústup z tradičných pozícii vyjedávania (win-lose), kedy jedna strana je po vyriešení vo výhode.

V knihe opísali štyri dôležité zásady principiálneho vyjednávania:

1. oddeliť osoby od problému
2. zamerať sa na záujmy, nie na pozície (respektíve ich stanoviská)
3. vymyslieť možnosti, ktoré stranám v spore prinesú obojstranný zisk
4. trvať na objektívnych kritériách

Zároveň v knihe zavádzajú pojem BATNA (Best alternative to a negotiated agreement), najlepšia alternatíva k vyjednanej dohode.

Metóda pozostáva z troch krokov:

• a) zistenie alternatív pri možnom nedosiahnutí dohody
• b) preskúmanie alternatív
• c) nájdenie najlepšieho možného alternatívneho riešenia (BATNA)

Facilitácia

Je účinná metóda organizovania, vedenia a zvládania úspešného stretnutia či jednania. Facilitátor je zodpovedný za vlastný proces jednania, dohliada na dynamiku a efektivitu jednania, zrozumiteľnosť pre všetkých účastníkov a reálnosť výsledného riešenia.
Dôležitou podmienkou pre úspešnosť a funkčnosť facilitácie je nestrannosť facilitátora. Pri nestrannosti nevzniká problém a pokusy o spochybnenie jeho nestrannosti, čím by dochádzalo k diskreditácii celej facilitácie a konečného výsledku.

Aspekty facilitácie

• Rola facilitátora
• Vytvorenie plánu pre stretnutie
• Stanoviť program
• Porozumieť normám skupiny
• Porozumieť procesu skupiny

Facilitácia sa používa pri riešení celého radu komunitných problémov, najčastejšie pri hľadaní optimálnych riešení skupín, pri rôznych ekonomických či enviromentálnych problémoch.

Konciliácia

Konciliácia je alternatívna metóda riešenia konfliktov, pri ktorej sa strany konfliktu dohodnú na službách konciliátora, ktorý sa s nimi stretá oddelene za účelom vyriešiť rozpory medzi nimi. Tretia strana je zodpovedná za priebeh komunikácie medzi nimi a podporuje zmierovacie konanie.

Konciliácia sa odlišuje od arbitráže, tým že nemá žiadnu autoritu povlávať svedkov, či uložiť stranám riešenie sporu. Zároveň od mediácie sa líši tým, že hlavným cieľom je zmierovať a väčšinu času konciliátor strávi hľadaním ústupkov. Pri mediácii, mediátor sa snaží viesť diskusiu, smerom k požiadavkam zúčastených strán.

Ako príklad konciliačného – zmierovacieho prístupu môžem uviesť príklad z Prahy 5. (Demokracia a alternatívne prístupy k riešeniu konfliktov, Dušan Ondrušek a Ilana Shapiro)
Skupina občanov, ktoré majú prirodzenú autoritu medzi svojimi spolubývajúcimi (učiteľ, kňaz, miestny podnikateľ, lekár, predstavitelia polície, menšín, neziskových organizácií) utvoria zmierovaciu komisiu. Po príslušnom zaškolení o efektívnych postupoch riešenia konfliktov sa táto skupina na dobrovoľej báze ujíma mimosúdnej pomoci stranám v konflikte. Komisia nemá zákonnú silu rozhodovať v spore, pracuje na základe záujmu strán riešiť spor. Už prvé skúsenosti ukázali, že aj vďaka jej neformálnosti utvára priestor pre riešenia, ktoré môžu pomôcť obom či viacerým stranám v spore.

Arbitráž

Arbitráž je legálna alternatíva k súdnym dvorom, kde sporné strany súhlasia, že predložia svoje príslušné pozície neutrálnej tretej strane, ktorá rozhoduje o výsledku sporu. Strane, ktorá je mediátorom je daná právomoc od strán v spore po preskúmaní situácie ustanoviť rozsudok. Arbitráž je často používaná ako náhrada za súdny sytém, keď je súdny proces považovaný za zdĺhavý, finančne náročný či zaujatý. Často sa vyskytuje v komunitách, kde chýba oficiálne právo a to aj zastupuje.

Arbitráž v USA

Arbitráž v kontexte práva Spojených štátov, je forma alternatívnych riešení konfliktov, špecifickejšie a legálna alternatíva súdnemu procesu, kde strany odovzdajú arbítrovi svoje pozície, arbíter je tretia neutrálna strana, a ten rozhodne o výsledku.

Arbitráž taktiež slúži na jeden osobitný účel: ako alternatíva štrajkom a blokovaniam, ako prostriedok na riešenie pracovných konfliktov. Pracovná arbitráž potom existuje v dvoch variantoch: interest arbitration (arbitráž kontraktová), ktorá poskytuje priestor pre riešenie konfliktov pri podpise nových zmlúv, keď sa strany v spore nevedia dohodnúť. Grievance arbitration (sťažnostná arbitráž), ktorá poskytuje priestor pre riešenie problémov pri interpretácii a aplikácii Dohody o kolektívnom vyjednávaní.

Medzinárodná arbitráž

Medzinárodná arbitráž je súdny akt, ktorý je založený na rešpektovaní Convention on the Recognition and Enforcement of Foreign Arbitral Awards (z roku 1959), ktorá poskytuje rozšírenie zahraničných arbitrážnych aktov na územie štátov ktoré tento akt podpísali.
Medzinárodná arbitráž je čoraz populárnejšia forma riešenia cezhraničných obchodných sporov, je to forma alternatívnych riešení konfliktov, populárnejšia najmä vďaka flexibilite rozhodovania a menším nákladom v porovnaní so súdnym sporom.
Narozdiel od mediácie je arbitráž, súdny akt, pričom v ňom si dve zúčastnené strany pred porotou, predložia svoje pozície a tá má za úlohu zostaviť rozhodnutie na základe týchto skutočností.
Príkaldom môžu byť známe spory, ktoré prebiehajú medzi českou republikou a japonskou bankou Nomura, či avizovaná arbitráž medzi SR a automobilkou KIA.

Online riešenie konfliktov
Online riešenie konfliktov je najnovšou vetvou riešenia konfliktov, pričom používa najnovšie technológie na umožnie riešenia medzi spornými stranami. Primárne používa vyjednávanie, mediáciu a arbitráž, alebo kombináciu týchto troch foriem riešenia.

V tomto ohľade je Online riešenie konfliktov videné ako ekvivalent k Alternatívnym riešeniam konfliktov. Aplikovaním týchto nových postupov sa rozširujú možnosti riešenia konfliktov.

K použitiu Online riešenia konfliktov je potrebná technológia, najčastejšie sa používa internet ako najdostupnejší a najprakticekjší dorozumievací prostriedok.

Online riešenie konfliktov je často spomínané pod viacerými názvami, ktoré pomenúvavajú ten istý spôsob riešenia problémov a to používanie techniky:

• Internetové riešenie konfliktov
• elektronické riešenie konfliktov
• elektronické alternatívne riešenie konfliktov
• online alternatívne riešenie konfliktov

Zatiaľ nie je jasné či elektronické riešenie konfliktov vytvára novú vetvu riešenia konfliktov, alebo je to len podskupina alternatívnych riešení.

Typy online riešenia konfliktov

• Automatická negociácia
• Asistovaná negociácia
• Online mediácia
• Online arbitráž

Automatické vyjednávanie je metóda, kedy technológia preberá úlohu vyjednávača. Väčšina týchto služieb je založená na takzvaných slepých ponukách, kedy sú ponuky strán navzájom skryté a ak prídu do oblasti, kde sú blízko zhode, počítač ustanoví zhodu.
Táto oblasť alternatívnych riešení konfliktov je veľmi zaujímavá, pretože u počítača je nestrannosť automatická, takže odpadajú spory o nestrannosť vyjednávača. Zároveň so zvyšovaním úrovne umelej inteligencie, sa budú tieto formy riešenia konfliktov stále zlepšovať.

Pri asistovanom vyjednávní je počítač len asistentom vo vyjednávacom procese, tu zohráva podobnú úlohu ako mediátor, pri mediácii – môže poskytovať rady stranám v spore. Online ekvivalenty mediácie a arbitráže sú podobné ako ich offline metódy.

Záver

Problematika alternatívneho riešenia konfliktov je podľa môjho názoru veľmi perspektívnou oblasťou, či už v pracovnej oblasti alebo v iných oblastiach života. Konflikty sa riešia ustavične a alternatívne metódy ponúkajú lepšie, rýchlejšie riešenia, aplikovateľné aj v normálnom živote.
Dôkazom toho môžu byť rôzne semináre ako zvládať konfliktné situácie, či ako riešiť konflikty najlepšou cestou, ktoré prispevajú k lepšej orientácii v problematike, či k lepšej pozícii v riadiacej funkcii.
Napríklad úlohou manažéra je nielen perspektívne riadiť firmu, ale aj dobre vychádzať so zamestnancami, čo sa často v našich končinách nevidí. Predchádzanie, či samotné riešenie problémov, či konfliktov takouto alternatívnou cestou je preto vítanou cestou ako riešiť problémy menej zdĺhavou cestou.

Tak ako je napísané v knihe Getting to YES, vyjednávanie je najčastejšou činnosťou človeka a vďaka pochopeniu, respektíve správnemu prístupu, môžete zlepšiť svoj vyjednávací proces k výhre bez kompromisov.

Bibliografia

Fisher, Roger; and Bill Ury (1981). Getting To Yes: Negotiating Agreement Without Giving In. Boston: Houghton Mifflin
Holá, L.: Mediace. Způsob řešení mezilidských konfliktů. Grada. Praha 2003

http://en.wikipedia.org/wiki/Online_Dispute_Resolution

http://en.wikipedia.org/wiki/Alternative_dispute_resolution

http://en.wikipedia.org/wiki/Facilitation

http://en.wikipedia.org/wiki/Arbitration

http://en.wikipedia.org/wiki/Mediation

Na túto tému hľadáte:

• riesenie konfliktov
• facilitácia
• spôsoby riešenia konfliktov
• medzinárodná arbitráž
• konflikty a ich riešenie
• konciliácia
• negociácia
• alternatívne spôsoby riešenia konfliktov
• alternatívne riešenie sporov
• konflikty v komunikacii

“Pôsobenie Josepha R. McCarthyho, senátora za štát Wisconsin, je považované za prototyp manipulácie a samotný senator je považovaný za najtalentovanejšieho demagóga tej doby. Podarilo sa mu udrieť na slabé miesto Američanov, urobil agendu z odvekého strachu Američanov a to z komunizmu. Jeho kariéra trvala veľmi krátko, začala v roku 1950, tri roky po jeho zvolení za senátora, kde sa zdal byť byť osobou v pozadí a nedôležitým. Skončila roku 1954, keď na jeho osobu uvalil senát cenzúru. Tri roky nato zomrel ako zničený alkoholik. Takisto ako jeho raketový vzostup aj keho pád bol veľmi rýchly. Objavil temné miesto v mysliach svojim spoluobčanov podobne ako Columbus objavil Ameriku, alebo James Marshall objavil v Kalifornii zlato.” (Rovere, Richard H: Senator Joe McCarthy Harper & Bros, 1973.)

Ako mohol senátor McCarthy takým zásadným spôsobom ovplyvniť verejnú mienku? Aké boli faktory, vďaka ktorým uspel, resp. aké faktory ovplyvňovali pôsobenie USA na začiatku Studenej vojny?

USA na konci druhej svetovej vojny
Po vojne sa svet rozdelil na dva protichodné tábory. Proti sebe stáli dve svetové veľmoci USA a ZSSR.
Spojené štáty dúfali v mierové spolužitie týchto dvoch blokov – tomu nasvedčovali aj činy prezidenta Roosevelta, napríklad gestom, že Pentagon má byť po vojne premenený na skladisko. [1]
Roosevelt videl v budovaní povojnovej Európy príležitosť pre umiestňovanie amerických tovarov na kapitalistické trhy Európy. [1]
Sovietska politika bola naopak založená na expanzii a tzv. vývoze komunizmu do ďalších krajína sveta. Stalin videl príležitosť posilniť západnú ZSSR systémom satelitov, s vládami loajálnymi k Moskve. To bol spoločný osud pre Poľsko, Rumunsko, Maďarsko a Bulharsko ihneď po vojne, stali sa nárazníkovým pásmom ZSSR voči západnej Európe. [1] Slovami Winstona Churchilla Európu rozdelila železná opona.

Prvá atómová bomba ZSSR
Rusi sa medzi atómové veľmoci zaradili 29 Augusta 1949, keď v Semipalatinsku vybuchla ich prvá atómová bomba s kódovým názvom „Prvé blýskanie“, známa aj pod menom Stalinov raketový motor, alebo „Rusko to spravilo samo“. Bol to významný medzník v histórii, pretože USA stratili monopol na jadrové zbrane a zároveň silný signál voči ostatnému svetu. [2, 3]
Vedci pracujúci na sovietskej atómovej bombe získali množstvo cenných informácií aj vďaka špionáži, preto niet divu, že ich prvá atómová bomba bola replikou americkej, zhodenej na Nagasaki. Ako sa neskôr ukázalo pri vyšetrovaní HUAC – (Komisie pre vyšetrovanie neamerickej činnosti), urán použitý v prvej ruskej atómovej bombe pochádzal z USA, aj napriek prísnemu zákazu vývozu počas vojny. [4]
Za špionáž pri Projekte Manhattan boli odsúdení na smrť na elektrickom kresle Ethel a Julius Rosenbergovci (členovia Komunistickej strany USA), ako sovietsky špión sa ukázal byť aj Klaus Fuchs, ktorý Rusom odovzdal najdôležitejšie dokumenty. (4)

Situácia v USA
Doba po roku 1945, t.j. okamžite po skončení vojny znamenala pre komunistickú ideológiu obdobie najvyššej možnej popularity. Červená armáda aj samotné ZSSR budili rešpekt a Stalin videl dobrú šancu pre ideu komunistickej Európy. Komunistické strany dosiahli vo voľbách v Európe dobré výsledky napríklad v Belgicku, Francúzsku, Taliansku, Československu a Fínsku. V Ázii popularita takýchto strán bola taktiež vysoká vo Vietname, Indii aj Japonsku. Zároveň v Číne, Grécku a Iráne sa komunisti tešili veľkej popularite. [1]

Situácia v Grécku a Turecku napokon prinútila prezidenta Trumana konať.
Trumanova doktrína
Dňa 13.marca 1946 bola preto anti sovietska politika oficiálne potvrdená tzv. Trumanovou doktrínou, ktorá prehlasovala, slovami prezidenta Trumana:

“Spojené štáty budú podporovať všetky slobodné národy sveta a majú preto právo na neobmedzený zásah všade, kde je ohrozená bezpečnosť Ameriky a jej záujmov.“ [6]

Bola politickou odpoveďou na zvyšujúcu sa agresiu ZSSR v Európe a Blízkom východe, ovládanú cez komunistické hnutia v Iráne, Turecku a Grécku. Prezidentov výnos o tom, že Spojené štáty sú pripravené poskytnúť peniaze, výbavu alebo aj vojenskú pomoc krajinám, ktoré sú ohrozené komunizmom. Trumanova doktrína mala obrovský ohlas, znamenala opustenie pozícií izolovanosti a znamenala aktívnu účasť USA v boji za slobodu, demokraciu a ľudské práva. [7]
Hlavný účel tejto doktríny bol pomôcť vládam štátov odolať komunizmu. Po prvýkrát bola pomoc poskytnutá v roku 1947 Grécku a Turecku v celkovej hodnote 400 miliónov dolárov, Truman argumentoval, že keby sa im nepomohlo, malo by to za následok domino efekt a komunizmus by sa šíril v celom regióne.

Antikomunizmus
Odpoveďou USA a ostatných západných štátov na militaristickú expanziu ZSSR bola politika antikomunizmu. Roku 1947 Kongres zriadil vlastnú vyšetrovaciu komisiu na odhalenie podvratných činností – Komisiu pre vyšetrovanie neamerickej činnosti. Komisia bola zriadená v roku 1945, permanentne operovala od roku 1946.
Komisia napríklad vyšetrovala spomínaný vývoz uránu do ZSSR cez vojnu, ale hlavnou činnosťou boli výsluchu a prešetrovanie ľudí, ktorí boli podozriví z podpory komunizmu. Umožňoval to tzv. Smith Act – nezákonným sa stalo, ak niekto obhajoval, navádzal, napomáhal alebo konal tak, aby to viedlo k zvrhnutiu vlády. Smith Act taktiež vyžadoval registráciu všetkých prichádzajúcich občanov do USA, cieľom týchto opatrení bolo poznať členov Komunistickej strany. [8]
Hollywood sa takisto ocitol na čiernej listine komisie a viac ako 300 režisérov, hercov a scenáristov bolo bojkotovaných, mali zakázané písať, publikovať alebo sa objavovať vo filmoch, mnoho z nich ale vystupovalo pod zmenenými menami, naopak Charlie Chaplin, na protest krajinu opustil. Táto atmosféra vyústila v 50. rokoch do série propagandistických filmov ako The Red Menace, The Red Danube, I Married a Communist, I Was a Communist for the FBI, vďaka ktorým mali od komisie pokoj. [9]
Oveľa závažnejšie dôsledky malo prešetrovanie ľudí na vplyvných pozíciách najmä v oblasti zahraničných vzťahov, kde ich často takéto vyšetrovanie stálo miesto. Najznámejší je prípad zamestnanca State Departmentu Algera Hissa, ktorý bol považovaný za komunistického špióna a odsúdený za krivú prísahu na päť rokov väzenia. Takéto médiami ostro sledované procesy rozdeľovali verejnú mienku vždy na dva protichodné tábory. [10]
Američania sa obávali, že komunistická expanzia sa neobmedzí len Európu, ale so strachom sledovali kroky komunistickej strany USA. V 1947 existovalo veľa dôkazov o sovietskej infiltrácii v systéme USA, v júni 45 napríklad FBI našla v úradoch časopisu Amerasia, množstvo dokumentov zo State Departmentu. Niekoľko mesiacov predtým zas kanadskí agenti zatkli 22 ľudí, pokúšajúcich sa ukradnúť dokumenty týkajúce sa atómovej bomby. Tento strach ohľadom atómovej bomby sa len vystupňoval v 1949, keď Sovieti odpálili svoju prvú bombu. [11]

Červená hrozba
Červenou hrozbou je nazývané obdobie 50.rokov, keď Washington opantal senátor McCarthy, ktorý chcel očistiť Ameriku od komunistických špiónov. Joseph McCarthy bol senátorom tri roky a nič nenasvedčovalo tomu, že ďalšie roky jeho pôsobenia mali niečo zmeniť na šedosti a priemernosti jeho pôsobenia v Senáte.
No všetko sa zmenilo 9.februára 1950, keď mal McCarthy vystúpiť pred svojimi voličmi s prejavom. McCarthy ani nevedel na akú tému bude rečniť, no pred vystúpením mu lokálny straník povedal nech hovorí o komunizme, o osvedčenej téme vtedajších dní. [12]

McCarthy zobral do rúk papier a tvrdil:

„Mám tu vo svojich rukách zoznam 205 ľudí zo štátnej správy, ktorí sú členmi Komunistickej strany…“ (číslo ktoré povedal sa líši zdroj od zdroja 57-205, resp. McCarthy operoval vždy s inými číslami)

Ako sa hovorí cez noc sa jeho prejavu chytili médiá a rozohrali hru, ktorá bola živená strachom Američanov zo Studenej vojny, strachom zo zrady. Pre viac ako 10000 občanov USA, ktorí sa ocitli na tzv. čiernych listinách znamenala stratu práce a pre mnohých aj zničenie života, len pretože poznali nesprávnych ľudí. [13]
Efekt jeho prejavu bol ohromný, ak si uvedomíme, že v tom čase boli Američania znepokojení agresívnou politikou Sovietskeho zväzu v Európe a prebiehajúcim procesom s agentom Algerom Hissom. Začali sa spájať predchádzajúce udalosti ako Pád Číny a sovietska atómová bomba ako dôsledok infiltrovania sovietskych špiónov do vládnych štruktúr.
Tieto udalosti mali za následok obavy Američanov o ich vlastnú bezpečnosť, všeobecný pocit paranoje, pretože sa predpokladalo, že atómová vojna so Sovietskym zväzom je nevyhnutná, pretože Rusi a komunisti sa stále snažili privodiť pád americkému ľudu.
McCarthy sa spoliehal na podporu tlače a televízie, a mal ju. Bol vynikajúcim manipulátorom, jeho meno sa v tom čase denne objavovalo v palcových titulkoch novín s článkami ako „Nové McCarthyho vyšetrovanie začína“ alebo „McCarthy naznačuje svoj plán“.
20. februára predstúpil pred Senát, aby ho oboznámil s jeho detailným zoznamom. Ako píše Rovere: Tento rečnícky maratón trval šesť hodín, vysvetľoval každý prípad zvlášť no jeho prejav mal vážne trhliny:
„Prípady 15, 27, 37 a 59 vôbec nespomenul, úplne ich vynechal… prípady 1 a 2 a zároveň niekoľko ďalších pracovali pre OSN; prípad 3 sa zhodoval s 4; 9 bol rovnaký ako 77; prípady 13 a 78 boli len uchádzači o miesta v State Department a to už v 1948… “ [13]
Zároveň sa nedržal hesla nevinný pokiaľ nie je odsúdený, ale konal podľa vinný, kým sa nepreukáže opak. Štyrikrát sa ho počas výsluchu pýtali na mená, neodpovedal im.
Osudnou sa mu stala jeho silná zbraň. Médiá a televízia.
Snažil sa odhaliť sieť agentov v armáde Jeho kariéra skončila v 1954, keď vypočúvanie armáda vs. McCarthy vysielala nová televízia ABC, ktorá potrebovala vyplniť čas v popoludňajší čas a po prvýkrát verejnosť videla výsluch jednotlivcov a jeho kontroverznú taktiku. Príkladom môže byť napadnutie armádneho zmocnenca Josepha Welcha, že jeho advokát mal kontakty s Komunistickou stranou. Toto bola typická McCartyho taktika, diskreditácie protivníka. Slávnou sa stala Welchova odpoveď, ktorý sa McCarthyho spýtal: „Čo nemáte vôbec hanby?“ [13]
Senát potom hlasmi 67 k 22 rozhodol 2.decembra o uvalení cenzúry na McCarthyho kvôli „chovaniu, ktoré uvádza Senát do neprijateľne zlej povesti.“
Dôsledky

50.roky boli v USA poznačené najmä McCarthyzmom, jeho honom na čarodejnice. V skutočnosti tomuto obdobiu predchádzalo mnoho rokov podobných praktík v Komisii pre vyšetrovanie neamerickej činnosti, len McCarthy dotiahol tieto praktiky ďalej a vďaka jeho dobrému vzťahu s novinármi mal postarané aj o výnimočnú medializáciu. Preto sa stal synonymom všetkého zlého tejto doby, či už právom, alebo neprávom.
Bolo to obdobie testov oddanosti, ktoré boli vyžadované pre vládu a zamestnancov State Departement, boli vypracovávané zoznamy podvratných organizácií. McCarthyzmus je synonymum pre falošnú, hysterickú obžalobu a vládnych útokov voči politickej menšine. Bolo to zároveň obdobie zrýchlenia resp. začatia pretekov v zbrojení.
Skutočná pravda o tomto období, resp. o podiele sovietskej špionáže v tej dobe bola odhalená s odtajnením tajných spisov o projekte VENONA.
Projekt VENONA bola tajná a dlhodobá spolupráca tajných služieb USA a Veľkej Británie. Zaoberal sa kryptoanalýzou správ posielaných sovietskymi tajnými službami. Počas Studenej vojny to bolo jedno z najstráženejších tajomstiev a odtajnené dokumenty nám dovoľujú nahliadnuť, ako to bolo v skutočnosti. Vďaka tomu boli odhalené skutočnosti v prípade sovietskej špionáže v Los Alamos, zároveň VENONA potvrdila vinu Ethel a Juliusa Rosenbergovcov, odhalila špióna v Klausovi Fuchsovi, Algerovi Hissovi a sovietskych špiónov vďaka tomu našli na rôznych vysokých miestach, dokonca aj Bielom dome.
Aj napriek rukolapným dôkazom z tohoto projektu o ruskej špionáži na najvyšších miestach v USA, sa dokumenty nesmeli prezentovať na verejnosti z dôvodu maximálneho utajenia. Preto aj spory o vine, či nevine spomínaných ľudí rozdeľovali spoločnosť, pretože dôkazy boli utajené.
Tieto udalosti preto silne ovplyvnili americký spôsob života a vnímanie okolia. Všeobecná paranoja, strach a obavy o budúcnosť prispeli k popularizácii protiatómových krytov. Tiež môže byť toto obdobie videné ako jeden faktor, ktorý prispel k popularite sci-fi filmov päťdesiatych rokoch. Mnoho filmov tej doby použilo tému zlovestných a neľudských nepriateľov, ktorí plánovali infiltrovať spoločnosť a zničiť americký spôsob života (napr. Invasion of the Body Snatchers).

Bibliografia
1)http://en.wikipedia.org/wiki/Cold_War_%281947-1953%29_and_its_origins
2)http://en.wikipedia.org/wiki/History_of_nuclear_weapons#Soviet_atomic_bomb_project
3)http://nuclearweaponarchive.org/Russia/Sovwpnprog.html
4)http://en.wikipedia.org/wiki/HUAC
5)David Kaiser: The Atomic Secret in Red Hands?, American Suspicions of
Theoretical Physicists During the Early Cold War
6)http://www.americanrhetoric.com/speeches/harrystrumantrumandoctrine.html
7)http://www.cyberessays.com/History/160.htm
8)Michael Steven Smith About the Smith Act Trials: http://www.english.uiuc.edu/maps/poets/g_l/jerome/smithact.htm
9)Dan Georgakas: HOLLYWOOD BLACKLIST from: Buhle, Buhle, and Georgakas, ed., ENCYCLOPEDIA OF THE AMERICAN LEFT, (Urbana and Chicago: University of Illinois Press, 1992) http://www.writing.upenn.edu/~afilreis/50s/blacklist.html
10)http://en.wikipedia.org/wiki/Alger_Hiss
11)http://www.fbi.gov/libref/historic/history/postwar.htm
12)http://www.time.com/time/80days/500209.html
13)Blacklists and Other Economic Sanctions from Ellen Schrecker, THE AGE OF MCCARTHYISM: A BRIEF HISTORY WITH DOCUMENTS. (Boston: St. Martin’s Press, 1994), http://www.writing.upenn.edu/~afilreis/50s/schrecker-blacklist.html

http://historymatters.gmu.edu/d/6444/

http://www.jessefriedman.com/writings/joemccarthy.shtml

Rovere, Richard H. Senator Joe McCarthy. (1959) Cleveland, Ohio: World Publishing Company.
The Fight For America:Senator Joseph McCarthy By Jesse Friedman, 5th Revision, 3rd Edit

Na túto tému hľadáte:

• trumanova doktrína
• McCarthyzmus
• 50 a 60 roky v amerike
• joseph mccarthy
• usa studena vojna
• procesy s komunistami v usa
• roosevelt a studená vojna
• senator mccarthy
• senátor USA musí byř členom strany
• špióni v slobodnej európe

„T. G. Masaryk zasloužil se o stát.“
Zákon o zásluhách T. G. Masaryka

Masaryk bol nepochybne jedným z najväčších politikov Strednej Európy dvadsiateho storočia. Okrem toho bol aj filozof, sociológ, pedagóg, politik, štátnik a novinár, prvý prezident ČSR. Aký bol Masarykov vzťah k Slovákom? Ako vznikala ČSR a akú úlohu zohral pri budovaní spoločného štátu?
Narodil sa v Hodoníne ako prvorodený syn v chudobnej rodine Jozefa Masarika. Aj napriek prostrediu z ktorého pochádzal, moravské Slovácko patrilo ku kultúrne najzaostalejším kútom v českých krajoch, sa vďaka schopnostiam a nadaniu dokázal dostať na štúdiá, najprv študoval nemecké gymnázium v Brne neskôr Akademické gymnázium vo Viedni. Po maturite sa zapisuje na filozofickú fakultu vo Viedni na odbor filológie.
Jeho ďalší život významne ovplyvnila Charlotta Garrigue a svadba s ňou. O manželstve mal Masaryk vždy predstavy neobyčajne vysoké, a majúc na pamäti svoje platónske ideály, bol rozhodnutý, že sa neožení, pokiaľ nenájde naplnenie svojich predstáv. V nej našiel oporu na celý život, pretože rodinný život, a celkovo rodina, hrala v jeho živote veľmi dôležitú úlohu. Zriadil si letné sídlo v Bystričke pri Turčianskom svätom Martine, pretože jeho snahou bolo spoznať život Slovákov. Svoj vzťah k Slovensku a Slovákom prejavoval aj v takýchto detailoch.
Masaryk sa výrazne líšil od svojich českých kolegov: pre ktorých bolo Slovensko exotickou a neznámou krajinou, on vždy chápal oba národy v ich nedeliteľnej vzájomnosti a otázka česká sa mu stávala i otázkou slovenskou.
„Bylo to vědomí národní jednoty nebo bratrství, ale byla to víc literatura než politika; odvodit z toho důsledky politické, to si netroufali.“ [1]

Masaryk ako politik

Po vypuknutí vojny sa Masaryk rozhodol pre prácu na rozbití Habsburskej ríše. Jeho úlohou bolo presvedčiť štáty Dohody, že je v záujme Európy rozčleniť habsburskú ríšu, napriek tomu, že väčšina štátnikov verila v potrebu jej zachovania, a vytvoriť samostatný štát Čechov a Slovákov, aj napriek tomu, že západná verejnosť vedela o existencii Čechov len málo a o existencii Slovákov vôbec nič, ako príklad slúži príhoda Roberta Setona-Watsona:

„Když byl náš přítel Seton-Watson mlád a chystal jakousi historickou studii o kalvinistech v Uhrách, neměl – jako skoro nikdo v západní Evropě – potuchy o národnostní politice Maďarů; Maďary měl rád. Když sbíral v Pešti svůj materiál, našel nějaké dokumenty o Slovácích a ptal se po nich, že by k nim zajel. Žádní Slováci nejsou, řekli mu Maďaři, to je jen několik pastevc? v horách. Ale pan Seton-Watson se seznámil s několika Slováky; od nich se dozveděl víc a zajel si na Slovensko, aby se přesvědčil. Když se pak vrátil do Vídně, řekl Steedovi s očima navrch hlavy: “Představte si, oni mě Maďaři obelhali, obelhali!” A to ho přivedlo k tomu, že začal studovat národní problémy Slováků a Jihoslovanů a stal se tou autoritou ve věcech maďarizace a maďarské politiky.“ [2]

Masaryk nikdy nepatril k politickým radikálom a rozhodnutie emigrovať nebolo ľahké no ani náhle. Dlho zdieľal názor, že sa podarí zreformovať ríšu natoľko, aby sa stala národnostne spravodlivou. No vojna a nezakryté pangermánske plány Viedne a Berlína na povojnové usporiadanie ho prinútili postaviť sa do čela odboja za rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Keď odchádzal, kládol si otázku:
“Jsme zralí pro svobodu, pro správu a udržení samostatného státu… pochopime světodějný okamžik?” [3]

Masaryk na čele odboja

V roku 1915 vydáva dielo Independent Bohemia, v ktorom v rámci budúcej úpravy Európy, kde predstavil budúci štát ako monarchiu spájajúcu Čechy, Moravu, Sliezko a Slovensko (v tom čase sa – ako poznamenal aj Štefánik – často používal pojem český a pod. namiesto česko-slovenský, aby sa nevyvolal dojem v zahraničí, že má vzniknúť “ďalšie Rakúsko-Uhorsko”)
Masaryk sa presťahoval do Francúzska, ťažiska diplomatického úsilia a niesla hlavnú ťažobu vojny, no keďže tu nemal potrebné kontakty, dôležitú úlohu hral Milan Rastislav Štefánik, zjednávajúci si prístup aj do najvyšších spoločenských kruhov. Ten mu vybavil audienciu u samotného ministerského predsedu Brianda, kde apeloval:

„Podmínkou rekonstrukce Evropy a skutečného zeslabení Německa, tudiž i jistoty Francie je rozčlenění Rakouska na přirozené a historicky dané části.“

Budúcnosť oboch štátov v jednom spoločnom zväzku nebola vôbec jasná. No bola to Masarykova myšlienka,

„My Češi musíme hledět politicky se spojit se Slováky. Ti druzí, jako Rezek, Goll a právníci Ott a Randa, citovali proti mně Riegra, že otázka Slovenska je causa finita; drželi se historického státního práva: český stát, to jsou de iure jen historické země, Čechy, Morava a Slezsko – Slovenska se zříkali.“ [4]

Spoločný štát bol odmietaný pre predpokladaný odpor Maďarov, ktorému nemienili niektorí predstavitelia českej politiky čeliť, no napriek historickému právu Maďarska na toto územie, sa vďaka právu národov na sebaurčenie sa obe krajiny postupne zbližovali v názoroch na spoločnú budúcnosť.

Dohody v USA

Uznesenie medzi Českým národným združením a Slovenskou ligou známe ako Clevelandská dohoda z roku 1915 prišlo už s konkrétnymi návrhmi, aj keď nie konečnými,
„Spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov, s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda aj s plným právom užívania jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským.“ [5]
Koncom 1918 prišiel Masaryk do USA už vo funkcii predsedu Česko-Slovenskej národnej rady a vo svojom prejave k Slovákom v Pittsburghu vyhlásil: „Bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko. Na Slovensku politické vedenie, školy, súdnictvo a všetko iné bude slovenské, v Česku české.“ Po tomto vyhlásení predstavitelia slovenských a českých spolkov, aj T. G. Masaryk, 30. mája podpísali Pittsburskú dohodu. Zo slovenského hľadiska znamenala ústup od požiadaviek Clevelandskej dohody najmä v tom, že neobsahovala slová „federatívny zväzok“. Písalo sa v nej, že „v samostatnom štáte z Českých zemí a Slovenska Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“ [6]

No signatári dohody si podobne ako pri predchádzajúcej ponechali zadné vrátka a pripojili klauzulu:

„Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“  [6]

Nový štát

Masaryk bol ideológom čechoslovakizmu, považoval Čechov a Slovákov za jeden národ, sám sa považoval za napol Slováka a aj napriek tomu nevedel pochopiť emancipačné úsilie Slovákov, a naopak snažil sa ho titulovať ako prejav hungarizmu a protičeského separatizmu.

„Já jsem byl vlastně na půl Slovačiskem od malička; můj otec byl Slovák z Kopčan, mluvil slovensky do smrti, a i já jsem mluvil spíš slovensky…“ [7]

Politický čechoslovakizmus sa stal “nevyhnutným” pre českú politickú reprezentáciu v súvislosti so strachom pred možnou politickou prevahou Nemcov a iných národov v štáte.
Podľa úradnej štatistiky Česi predstavovali v ČSR r. 1921 celkove 6,340.580 obyvateľov v pomere k 1,978.875 obyvateľov Slovákov. V porovnaní s národnosťami a Slovákmi ako nečeským obyvateľstvom to bol pomer 6,840.580: 6,772.592; čiže polovica obyvateľov ČSR bola nečeskej národnosti. Československo po národnostnej stránke predstavovalo tak v malom obraz bývalého Rakúsko-Uhorska. [8]

Ani vyhlásenie Československej republiky, a ani prvé zákonodarné akty, vrátane ústavy z 29.2.1920 (ktorá dokonca uzákonila “československý národ” a “československý jazyk”,) nerešpektovali politické dohody medzi Čechmi a Slovákmi z predchádzajúceho obdobia, t.j. Clevelandskú a Pittsburskú dohodu.

Čechoslovakizmus nebol ideou, ktorá by štát integrovala, ale naopak stala sa rozdeľujúcim prvkom spoločnosti. Bol to pokus zahrnúť zaostalejších Slovákov do vyspelejšieho a silnejšieho českého národa. Sám Masaryk v roku 1921 novinárovi z francúzskeho Le Petit Parisien:

„Není slovenského národa… to je vynález maďarské propagandy. Češi a Slováci jsou bratři. Mluví dvěma jazyky, mezi nimiž je menší rozdíl než mezi severní a jižní němčinou. Dělí je jenom stupeň kulturní, Čechové jsou vyvinutější než Slováci, neboť Maďaři je udržovali v soustavné nevědomosti… v jedné generaci nebude již rozdílu mezi oběma větvemi naší národní rodiny.

A autonómiu sľubovanú už v Pittsburskej podmienil:
„Podmínkou autonomie je však to, aby lid, který umí číst a psát, k autonomii dozrál…“

Česi potrebovali Slovákov na vytvorenie silnejšieho štátu, ako protiváhu trojmiliónovej nemeckej menšiny, napriek tomu bolo pre nás spolužitie s Čechmi nie jednou z alternatív, ale jedinou možnosťou. V ČSR sa Slovákom podarilo využiť život v demokratickom štáte vo svoj prospech. Za 20 rokov v spoločnom štáte sa v rôznych otázkach podaril oveľa väčší pokrok ako za stovky rokov v Uhorsku.

Masarykov pragmatický vzťah k Slovákom počas jeho prezidentovania, bol formovaný či už sústavným ohrozením štátu zo strany nemeckej či maďarskej menšiny, vplyvom politikov napr. Dr. Beneša, ktorý sa negatívnym názorom na Slovákov netajil, ale napokon aj samotným životným presvedčením, že Slováci proste patria k Čechom ako dve vetvy jednej rodiny.

Bibliografia

Karel Čapek:  Hovory s T. G. Masarykem [1] [2] [3] [4] [7]
T.G.Masaryk, Světová revoluce  [3]
Text Clevelandskej dohody [5]
Text Pittsburskej dohody [6]

http://www.h-net.org/~habsweb/sourcetexts/masaryk2.htm

http://www.czsk.net/zrkadlenie/jesen_2004/kruzliakevropa.html [8]

Na túto tému hľadáte:

• tomáš garrigue masaryk
• čechoslovakizmus
• Independent Bohemia
• t g masaryk a spoločna európa
• masaryk a slovensko
• masaryk a slovaci
• clevelandská a pittsburská dohoda
• clevelandská dohoda
• tomáš garrigue masaryk vztah k slovakom
• pittsburská dohoda text

Aká je budúcnosť V4, zoskupenia, ktoré vzniklo na podporu integračných ambícií postkomunistických krajín strednej Európy?

Zdá sa, akoby po vstupe do Európskej únie, čo bol hlavný cieľ tohto zoskupenia, stratilo smer.
Podľa môjho názoru V4, ani nikdy nemalo význam, ktorý sa tomuto zoskupeniu prisudzoval. Už prvotné vyjadrenia predstaviteľov zúčastnených krajín naznačovali, že spolupráca v natoľko prestížnej a dôležitej oblasti akou je integrácia, je nemožná.
Jediným fungujúcim orgánom V4 je Medzinárodný višegrádsky fond, ktorý určite nenapĺňa ambície, ktoré mal toto zoskupenie na začiatku pôsobenia.
Ani reči o spoločnom postupe pri rokovaniach členských štátov v únii, nenaznačujú pokrok, ako sme videli napríklad pri rokovaniach o rozpočte.
Ide o veľa, dalo by sa povedať a vo vysokej politike, kde sa jedná napríklad o spomínaný rozpočet, musí každá krajina hrať za seba.
Ak existuje pre V4 uplatnenie, nájdeme ho v spolupráci v oblastiach, ktoré sa netýkajú vysokej politiky, robiť z tejto inštitúcie prestížne fórum je nezmyslom. Vhodným smerovaním pre V4 je spolupráca v oblastiach ako je vzdelanie, kultúra, boj proti organizovanej kriminalite.
Ďalšou otázkou, ktorá stojí pred predstaviteľmi V4, stojí otázka rozšírenia, ktorá ide ruku v ruke s ďalšou budúcnosťou a nájdením vhodnej platformy pre organizáciu. Pretože skúsenosti ukazujú životaschopnosť podobných inštitúcii (zoskupenie krajín BENELUXu, Severská rada), ale to záleží hlavne a jedine na členských štátoch a ich politikoch.

Na túto tému hľadáte:

• rozšírenie v4
• zoskupenie v4 a jeho význam po vstupe do eú